The mo(u)rning after.

Standing in the afterglow of rapture when there is no rapture left.

2011-12-26T16:40:00.001+01:00

Keby som sa videla v krištáľovej guli pred polrokom, tak ako tu sedím dnes, ako vyzerám a ako každú chvíľu objavím nový vypestovaný tik, trhnutie obočím, ktoré ma rozčuľuje, dlaň na hrdle, ktorá nemá nič spoločné s tou, ktorou som si zvykla nervózne deformovať uši odkedy si vôbec viem vybaviť slovo 'zlozvyk', keby som vedela, že niekedy vynájdem nový obsah pre 'útek' a videla, ako do seba všetko dokonale zapadá, asi by som sa zložila pod ťarchou predurčenosti a vidinou celoživotného nenaplnenia, ale keďže už som tu, budem proste pozerať, ako na všetok ten čadčiansky hnus padajú snehové vločky a bude ma mraziť pri predstave, že tu musím vydržať ešte aspoň dva týždne, aby som nebola neslušná, ale ani o kúsok viac, aby som nebola slušná tak veľmi, že by sa to dalo interpretovať ako podvolenie sa.

Ani si nepamätám, ako rýchlo to letí - neviem presne povedať, či mám 'život' teraz, alebo som ho mala predtým, ale ak áno, asi mi aj tak bol nanič a nebudem za ním plakať. Keď sa zamyslím nad tým, aké je absurdné, keď si cupkám z prednášky na seminár a v ruke držím dva zakladače, hnedý téglik s cereálnou kávou, ľubovoľné cukornaté peklo a v druhej balíček cigariet a pero a na tvári mám úsmev, o ktorom viem, že vyzerá podozrivo - neviem, či to vôbec možno nazvať zmenou prístupu, zmenou iba tak, alebo to tu proste bolo stále, len som si ako malé decko dávala ruky pred oči a rebelovala celkom zbytočne... kvôli čomu? Mojim novým a jediným jasným východiskom je byť aspoň trochu podšívka a aspoň trikrát tak šikovná, utiecť z domova ako rýchlo to pôjde, aby som mala nárok na zdvorilostné milé návštevy a nakoniec sa baviť nad tým, ako som so sebou vybabrala. V duchu ráznej čiary za všetkým bolo vyhodenie polovice šatníka a reliktov z minulosti, ktoré mi pripomínali ľudí, na ktorých som sa vykašlala, len som si to nechcela priznať a to, že v skutočnosti milujem všetko, čo robím a za nič sa nehanbím - nie je to šťastie, netreba to riešiť, je to tak. Na druhú stranu, nikdy som nepredpokladala, že by sa moje komediantské sklony vôbec dali použiť inak ako na zúfalecké sebatrýznenie a nadávanie na zlý svet a zlé všetko a na to, ako to všetko dokopy vyzerá strašne zle v tieni všetkého, čoho by som mohla byť schopná, keby som mala istotu, že to má nejaký cieľ a zmysel, keby už len pre tú cestu. Nie, v tomto duchu nebolo vôbec ťažké vypitvať zo seba to koncentrované a vykvasené ego a pustiť tú beštiu na dvor, nech sa zahrá.

Bez zbytočných litánií to v praxi vyzerá tak, že už ma nebaví utekať mame pod sukňu vždy, keď sa na mňa niekto škaredo pozrie, pretože sa viem takisto pozerať veľmi škaredo a nie je nič nemorálne na tom, keď si pomaly pridávate nové tváre do zoznamu odoberateľov svojich pokrivených úsmevov. Ha! Napísala som to! Vlastne nebyť faktu, že práve tu a práve teraz mi odmŕzajú dolné končatiny a pach vianočných cukroviniek vo vzduchu je takmer neznesiteľný, že sa každý deň do štvrtej ráno venujem šprtaniu a som dočasne nútená byť vo svojej temnej jaskyni bez možnosti zbaliť kufor a byť "awesome instead", a tiež drsného faktu, že mi celkom iste došli kancelárske spinky a žltý zvýrazňovač začína byť diétny, cítim sa fakt zdravo a fakt užitočne, čo je samo osebe príliš šialené na to, aby sa o tom rozprávalo vážne.

Záväzok do roku 2012 - snažiť sa utopiť všetky perychty, ktoré by sa snažili zoznámiť ma s novými existenčnými hádankami a bandou nezodpovedných krkavcov. A prestať písať sarkasticky, pretože za chvíľu skončím ako niekto, kto dáva do úvodzoviek všetko, čo napíše. Musíte uznať, že by to bolo faux-pas jak ďábel. Áno, čo sa toho týka, na chvíľu prerušiť kontakty. Myslím s ním, nie s vami.

2011-12-21T11:42:00.001+01:00

Svůj podíl noci snést -

svůj podíl doby ranní -

své štěstí naplnit

i svoje pohrdání -

hvězda tu, hvězda tam,

pár jich zabloudí!

Mlha tu, mlha tam,

potom - se rozední!

(Emily Dickinson)

Ginger a Ťapka

2011-12-21T01:40:00.003+01:00

last days of summer

2011-12-02T18:27:00.008+01:00

2011-12-02T18:00:00.005+01:00

Živá mŕtva

Silnejšia z nás dvoch
v noci vychádza von s nožíkom vo vrecku
Má ľahký krok kuriev a zlodejov
a kým spúšťam previnilé kusy šiat
na podlahu ako odsúdencov do šachty bez okien
a nahá hľadám v zrkadle náznak duše
ona koketuje s tieňmi
Nadránom sa vždy vracia
rovnakou cestou ako včera
a spolu s ošumelým pohľadom
mi otŕča prázdne dlane
kým vo vreckách jej štrngajú
prstene bez očiek

2011-11-27T14:35:00.000+01:00

Of course not!

2011-11-18T11:42:00.002+01:00

Monday - humiliation

Tuesday - suffocation

Wednesday - condescension

Thursday is pathetic

Veľká vďaka pánovi Shiningovi za to, že tento
bezpochyby hlboko prínosný psychoanalytický traktát
o dospievaní malej Wendy
prešiel drastickým škrtom.

Medze slušnosti možno boli síce zachované, ale moja ješitnosť bola urazená
a černokňažnícke sklony a neschopnosť spať sa vrátili.

Zvláštne príznaky: zlosť, bezmocnosť, obskúrna prítomnosť stavovskej hrdosti, z blata do kaluže, túžba presýtiť sa kofeínom a stráviť celý víkend v hlbokom rozjímaní nad tým, kedy konečne budem mať zase čo robiť.

Smer Vedecká knižnica a učebná literatúra.
Pretože beletriu nemôžem ani cítiť.

Glitter and Gabriel

2011-11-17T11:49:00.003+01:00

Po mnohých útrapách som sa konečne

dopracovala ku kostnatým dlaniam a k účasti

na smiešnych podujatiach -

a k prepeličím pierkam

a k nepredstierane škúlivému pohľadu -

a k tomu, že cez flitrové textúry

a bublinky šampanského
si začínam povážlivo vidieť na špičku nosa.

Kruhy, kruhy.

Najviac ma pobavili
všetky tie nepadnúce saká

a prešminkované ksichty
a jediný zámer

celkom po stredoškolsky

sa dostať do stavu

blízkeho bezvedomiu.

Takmer ako keby som

nič nezmeškala.

Nevadí -

zase o rok.

Leda že by nie.

2011-10-31T15:27:00.003+01:00

Moje zlé ja sa rozhodlo, že by bolo príliš jednoduché len tak

opustiť všetky pozície a prestať otravovať hlboké temné vody internetu.

Priečilo by sa to nášmu presvedčeniu a sentimentálnemu založeniu.

Na vrub sentimentálnemu založeniu môžeme pripísať aj to,

kam sme sa vlastne vrátili - myslím, že mi už dlho chýbal tento spodný prúd

a na svoje pomery som začala byť prudko nekritická, nepanovačná a neuhundraná a,

môj ty bože, spoločenská. Sarkazmus si vyberá svoju daň.

Pokiaľ som sa niekedy snažila brať vážne, je to definitívne v čudu.

(Použitie tohto miesta určenia ma vždy poteší na duši - predstavte si slovenský ekvivalent!

"Je to definitívne v čude!" Chudák Čudo!)

Taktiež s radosťou oznamujem, že môj prastarý prístup k čítaniu

e-mailovej korešpondencie sa chystám zradiť (k čomu ma motivovalo za pol roka

ignorantstva nazbieraných 842 nových správ), takže slávnostne sľubujem,
že pokiaľ to bude k niečomu spieť, na väčšinu týchto pradávnych výkrikov
sa pozriem a potom budem divoko a s vetrom o preteky (ehm) mlátiť do klávesnice,
takže pred mojimi vzornými odpoveďami sa už nebude dať ujsť. Leda že by áno.

(V tejto súvislosti ma naplnila záhadná predtucha veľkého objavu, totiž že
pravdepodobne sa nikto nikdy nijako neobťažuje komentovať ma predovšetkým preto,
že nikdy neodpovedám na komentáre! Heuréka! V rámci zodpovedného prístupu
a túžby po opätovaní mojich virtuálnych citov s tým skúsim niečo urobiť,
ako napríklad zapnúť si počítač aspoň dvakrát do týždňa.)

Pokiaľ ide o pravdivé informácie o mojom osobnostnom vývoji,

štyrikrát za dva týždne som došla k zraneniu, takže mám sexi paličku

(požičanú od mojej starej matere, ehm) vďaka ktorej si nikto nevšimne
moju diabolsky nesúmernú chodiacu súpravu;

budúci týždeň idem krívať na beánie s percentom právnikov vyšším,

ako je pre živý organizmus prínosné;

dnes o jednej ráno som si vymyslela báječný (pfff) pseudonym,

pod ktorým som sa s budúcimi generáciami podelila o moje slohovacie schopnosti

z vlastnej prehistórie (štrnásť rokov);

napísala som zúrivo arogantný sprievodný list

plný genitívových barličiek a snobských slovných spojení

a tri hodiny predtým sa mi podarilo omylom si navždy odstrániť

z počítača 80 stranovú novelu, na ktorej som pracovala rok.

Takže obrázok si urobíte sami.

Leda že by nie.

Popretie zmyslu plynulej právničtiny podľa vykostených pravidiel aristotelovskej logiky vysvetlím niekedy nabudúce.

Dve veže a myšky, myšky pod hviezdami!

2011-10-03T22:35:00.000+02:00

"Kupředu, ty chromý," volal jeho příšerný hlas, "kupředu, ty lenochode, ty podloudníku, ty bledá tváři! Abych tě nepolechtal patou! Co to tropíš mezi věžemi? Do věže s tebou, zavřít by tě měli, lepšímu, než sám jsi, zavíráš volnou cestu!"

Nietzsche

Na tri zámky, jeden kľúč,
schovali sme duchov do lunatického obrázku,
orámovaného svetlým bystrickým horizontom
a zvyšok si nemusíme domýšľať,
pretože som sa prinútila vyzliecť zo seba svojho
malého veľkého čarodeja

a nepokračovať v skutočnom rozdelení nás dvoch
na dve úplne cudzie entity.
Ako pár sme skvelá dvojka,
postmoderná revolúcia ipso facto neexistuje.

Zostanem Evel, zmenším sa na bielu špicatouchú myšku
a budem sa vyhrievať v tvárach tých,
ktorí ma volajú menom, ktoré som si pre seba vymyslela,
budem to pokladať za úplne nový spôsob videnia,
farebné obrázky,
zelené ostrovy šťastia nad paragrafmi
a zažltnutými lavicami,

moja úplne nová cesta,
ktorú som vzývala celý ten čas,
kým som sa nabaľovala hnusom zo všetkého
a všetkých a zabudla som,
aké milé a pekné je nájsť si stabilný bod,
do ktorého sa možno vrátiť
a na chvíľu sa venovať tomu,
čo si stvorilo svoje nové božstvo
a postavilo ma do kúta ako domáceho bôžika,

hélas!

Som pripravená nespadnúť na druhý pokus
na otvorené ranky a som pripravená nelipnúť na sebe
ako na tom poslednom solipsistickom psovi,
ktorý sa počas apokalyptickej búrky schoval pod strom
a bol svedkom úplného zničenia predtým,
ako prvý krát zaštekal.

Som v Bystrici, nie som šťastná, ale dýcha sa mi oveľa lepšie a hviezdy...
Hviezdy nado mnou!

Neplánujem sa stratiť ani opustiť svoje lano!
A nedívajte sa na mňa skrz prsty, zrádzať je ľudské.
A možno prvýkrát za posledných desať rokov
píšem pozitívny nepseudopoetický text,
dúfam že to náležite oceníte a ak náhodou ujdem,
bude jasné, že som len pridlho pozerala dohora.

xox

paličková sedma, alebo ako sa postupne vypariť.

2011-09-13T18:14:00.000+02:00

z pohľadu osobného rastu bol posledný polrok
bohapustou vraždou času a dlhou tmavou cestou späť.
a to vôbec nie je zlý pocit.
zvlášť po tej dlhej a úmornej stati o význame tradicionalizmu,
ktorú som práve dočítala.
okrem iného ma priviedla na myšlienku, že žijem prázdny, studený,

neproduktívny, osamelý a opovrhnutiahodný život,

ktorý nemá žiaden zmysel a význam.

z čoho vyplýva logický záver, že nemám čo pokaziť.

a tomu sa hovorí nádejné vyhliadky.
všimli ste si niekedy, že protiklady v konečnom dôsledku
vôbec nedávajú zmysel?
""

Night time! Day time!

2011-08-31T18:15:00.000+02:00

Aj keď veľmi nerada, musím priznať víťazstvo sarkazmu a logiky

nad tragickou zlomenosťou ducha, ktorá chodí potme

a v dlhom župane myšlienky, že nie je čo zjesť, kam a ku komu ujsť, a bolí vás celý človek.

Síce mám ešte mierne tanečný krok a pocit,

že mi v hlave tancuje banda podnapitých trpaslíkov,

avšak! Začínam byť dostatočne znudená na premýšľanie

o blbinách metafyzického charakteru,

čo je určite príznakom návratu do bežného,

len na polovicu chcípleho stavu, takže sa prestávam pozorovať

a idem myslieť na budúcnosť, snívať o škaredých veciach,

ktoré by som najradšej urobila webmastrom

akademických informačných systémov a pekelníckych vynálezov

podobného druhu, a...

dostala som internát, kde budem bývať pravdepodobne

s dvoma ďalšími ženskými, lucky me!

Snažím sa presvedčiť o tom, že bývať s dvoma je lepšie

ako s jednou, pretože dve sa môžu pokojne sociálne vyžiť jedna na druhej

a je väčšia pravdepodobnosť, že na mňa nebudú príliš hovoriť

a dajú mi svätý pokoj...

Pokiaľ nie, predpokladám že osobitosti môjho životného rytmu

ich znechutia natoľko, že udusím všetky bežné ľudské túžby

po spoločnosti hneď na začiatku.

Ach B/bože, aké krásne by bolo mať mrňavú, jednolôžkovú izbu!

Pfff, budem si opakovať, že je to vždy lepšie ako nič.

Mala by som sa naučiť tej zvláštnej veci, ktorej sa nadáva skromnosť a vďačnosť,

keďže som pokojne mohla skončiť úplne bez strechy nad hlavou

(ach, skutočne som to napísala...!), budem na to myslieť.

V súčasnosti si však nemôžem (a nechcem) pomôcť, ale skromnosť

sa mi dokonale prekrýva so slovíčkom chudoba, čo iste je zvrátené,

ale kým je možné správať sa ako malý aristokrat v starom oblečení,

celkom iste to nie je možné, pokiaľ začínate prepočítavať cenu za farbu na vlasy

na fľašky ríbezľového vína a naopak. Asi som sa vychovala zle.

Aj keď po dvoch dňoch strávených výlučne v spoločnosti

môjho drahého brata a Jekylla si vravím, že osobná hrdosť,

alebo ak chcete, nadutosť, je to jediné, čo môže človeku zabrániť v tom,

aby úplne zošalel a znenávidel všetko a všetkých naokolo.

Jéje, barličkové paradoxy!

Vzhľadom na to, že tento príspevok

mal ešte včera tendenciu byť o strácaní priateľov a

strácaní dôvery a iných príjemných veciach,

musím si dať hviezdičku a odchichotať sa niekde preč.

Milovať všetkých a nenávidieť všetkých

je skoro to isté len v inú dennú/nočnú hodinu.

Samozrejme, som trochu prehnaná, ale verím,

že nebudem pochopená zle.

Ja to vlastne myslím dobre.

V hĺbke svojho srdca.

Ale to určite už všetci viete.

Nikdy. Niekedy. Možno. Uprostred.

2011-08-28T20:34:00.000+02:00

Vždy, úplne vždy, keď sa dostanem do pomyselných pazúrov pocitu blízkeho šialenstvu, mám chuť urobiť niečo veľké. Napríklad: zoradiť knihy podľa farby obálok, urobiť si poriadok v druhej zásuvke písacieho stola, urobiť si poriadok v druhej zásuvke vlastnej hlavy (rozumej - zabi votrelca!), zamilovať sa, prinútiť sa uveriť tomu, že toho vôbec som schopná, napísať opus so slizkým koncom kolosálnych rozmerov, obetovať svoj život niečomu vznešenému (obsahu tejto zátvorky som sa vás rozhodla ušetriť), niekam odísť, niečo rituálne rozbiť a zo zbytkov a črepín urobiť monumentálnu mozaiku, proste vždy, keď to príde, túžim byť melodramatický éterický blázon, ktorý si v konečnom dôsledku nevyhovuje len naoko.

V skutočnosti vždy, keď to príde, sedím sama na posteli, mám pocit, že sa samovznietim alebo takrečeno explodujem, pretože to všetko nestačí - pretože to všetko vôbec nič neznamená, nič pre mňa. Čo ma večne privádza do zúfalstva rovnako ako do zúrivosti, a paradoxne potom aj celou tou cestou späť, je fakt, že si vystačím sama. V správnej chvíli sa rozdvojím, popriem to, čo popieram, strávim nejaký čas v spoločnosti, ktorá je protipól mojej oficiálnej verzie pre verejnosť, nech už verejnosť znamená kohokoľvek alebo čokoľvek, a zároveň mi ničím neodporuje, pretože základ je stále jeden celok. Možno v tom je podstata skrotenia - zistiť, ktorou so svojich osobností túžite byť, a potom nájsť niečo, čo bude mimotelovým obrazom zvyšnej, popretej časti. Samozrejme, pokiaľ to nie je pravda, ešte stále vám to bude dávať právo robiť surrealistické narážky na puzzle.

Keď opadne horúčka, najhoršie na veci je prebudiť sa skrz naskrz spotený a zistiť, že to, v čom ste skoro zhoreli, sa vôbec nedotklo vecí naokolo a špina zostala. Odkiaľ vlastne pochádza predpoklad, že oheň očisťuje? A prečo sa to isté tvrdí o vode? A prečo si to neprotirečí? Teraz nehovorím o iluzórnych plameňoch, ale skutočne o horúčke, veci bohužiaľ niekedy sú presne tým, čím sa zdajú byť. Ako môžem horieť, pokiaľ výsledkom je voda?

Keď opadne horúčka, nemám rada to stále sa opakujúce zistenie, že nakoniec som oklamala len sama seba. Ešte stále sa tomu hovorí prechytračiť sa?

Sakra, teplo! Kto bude tej lásky a otvorí okno, do pekla. Je trápne byť doma sólo pokiaľ nemôžete/nemáte chuť vstať z postele. Mephistophel sedí vo svojom kresle v obývačke a očividne to so mnou na dnešok vzdal. Hovorím o mačke. Ovšem. Vždy sú za tým mačky. "Za všetkým hľadaj mačku", to je ono.

run run run away

2011-08-25T14:08:00.000+02:00

strečno <-> nezbudská lúčka
medieval musings
a koniec júla
+ badass fotky z telefónu

Marizibill a Beatrice pitvú postmodernu. Nerušiť!

2011-08-02T21:27:00.000+02:00

Robím česť všetkému, čoho sa dotknem. Túžba po krásnych špicatých nechtoch triumfovala v červených grafitoch na pokožke a informačné a akademické systémy sa ma stále stránia ako sauronovského zla. Vážne - môže to byť náhoda jedna ku dvesto, že niekomu zašlú zlé heslo (perly, perličky), ale to, komu ho pošlú, už je vec matematicky čistej istoty, alebo to má na svedomí prirodzená osobnostná charizma, alebo nejaký zvrátený magnetizmus, čo je v skutočnosti šumafuk, lebo záver je rovnaký a tým pádom sa to celé uzaviera do kruhu (bože, dnes tuším dám metafyzicky & metaforicky konzistentný výlev, to hádam nie... B/bože?!). Totižto záver je taký, že (v rytme mesiaca, oh) strácam a opäť naberám negatívnu energiu a keď tú mizantropickú búrku na niekoho vyprším, nemá to absolútne žiadnu diabolsky katarznú príchuť, pretože to nie je cielené, kontrolované a už vôbec nie nezaslúžené. Môže sa vlastne niekto cítiť ako obeť vlastnej zlosti? Na druhej strane k pánu Hydeovi už necítim ani toľko, aby som mrhala vulgárnymi slovíčkami a pomyselne si špinila rukavičky, ale pokiaľ sa cyklicky stávam pomstychtivou a zlomyseľnou fúriou, prečo sa úplne bez pocitu viny tvárim (a cítim!) ako člen nejakej sekty B/božieho milosrdenstva a som ochotná hodiť za hlavu hocičo, len aby som sa mohla vyvŕšiť na niečom/niekom ďalšom... Nudí ma pôsobiť nepriateľsky k pánu Hydeovi, pretože nepriateľstvo vyžaduje nejaké emócie, a tie podľa jeho skvelého medového monológu vlastne nemám a som úplná čertica, na druhú stranu tu tým pádom máme takmer schizmický prienik osy x a osy y, teda či môžete nenávidieť, pokiaľ nič necítite, alebo či môžete cítiť, pokiaľ nikoho ne-nenávidíte, a teraz výnimočne nelamentujem nad dlhými nechtami Svätej matičky cirkvi katolíckej, ale nad ružovým vínom a muchami na okennom skle v kuchyni. Samozrejme, nič nie je také, aké to vlastne vyzerá, a pokiaľ tvrdíme, že niečo nejako vyzerá, hovoríme vlastne o tom, ako to vidíme, čiže skladáme zbrane do škatuľky s nápisom "subjektívna recenzia", a mňa nakoniec novinárčina nikdy nijako extra nelákala. Show me your tail, baby!

Alebo tiež Bystrica, Bystrica, prečo ma neľúbiš;

mami, Sylvia je mŕtva a prečo priberám z obhrýzania ceruziek;

tati, Boh ma na háku moje kecy o pekle;

ostravský horror bol celkom príjemný a kto sa smeje naposledy?

Ľudia v čiernych kabátoch, ktorí o dva týždne na to

sú už príliš starí na zabúdanie na narodeniny:

posledný Potter je komédia, predposledná fľaška vína

nepodarený vtip a lesy, do ktorých by sa dalo utekať, vysekali Štátne lesy.

Dáva to vôbec zmysel?!

Piate kafe, stupeň vyšinutosti a excitácie značne pokročilý.

2011-07-14T21:05:00.000+02:00

Som v siedmom nebi.

Samozrejme, všetko je nanič, ale výnimky potvrdzujú pravidlo, a vlastne neverím na slovné hrátky a vlastne som dospela do bodu, kedy je všetko tak zlé a vonku tak teplo, že na tom nezáleží.
Zdá sa mi úžasné, že aj v čase, kedy by som celú svoju existenciu vymenila za trochu slnka, nemusím nič predávať a slnko príde samo.
Takže, v sobotu som k videniu v Ostrave, no matter what. Dovtedy vypijem toľko kafe, že slabý tlak nebude mať šancu.
A minulý piatok som videla slečnu Imogen Heap, už len kvôli tomu a kvôli dobrému červenému vínu sa oplatilo prežiť Pohodu.
Čiže aj keď to má ako celok znaky tragédie, v detailoch je to krásne leto a myslím že môžem čerta zase schovať do vreca. A pokiaľ trávim celé dni mimo alebo v šere vo svojej izbe, riziko stretu so zdrojom mizérie je také malé, že nemá potenciál ma zožrať.
A... zabudla som spomenúť, že som videla Portishead? Bože dobrý...

Mercy! Pre zmilovanie! Vodu! Vážne?! Nie. Apage, Satanas! alebo Kladivo na debilov po čadčiansky a iné obskúrnosti.

2011-07-02T22:08:00.000+02:00

Keď všetko stojí za tie dve chronické veci,

vždy je tu umelo vyvolaný spánok, Dragonlance, jablčný cider a

don't hurry, give it time, things are the way they have to be.

Kiežby, drahí moji. Kiežby.

Z duševného módu, ktorý som pre vlastné potreby pomenovala

strašlivě rozezlený černý čaroděj (terminus technicus) som sa dostala niekam ďalej,

kde som zatiaľ ešte nebola, a aj moje presvedčenie, že všetko zlé, čo zažijem,

možno z celkového pohľadu hodnotiť ako pozitívnu skúsenosť, má svoje medze

(a nie sú nimi medze zdravého rozumu, pretože aj šialenstva je niekedy až príliš).

Pomaly ale iste ma začína zase chytať hystéria zvaná samota,

aj keď sa jej statočne snažím brániť a rovnako statočne sa snažím

nikoho k sebe nepustiť, pretože mi úplne stačí, ako veľmi dokážem nenávidieť,

pokiaľ ide o niekoho z môjho blízkeho okolia,

kto mi posledne strelil takú metaforickú facku,

že nebyť v spomínanom stave ducha, buď sa z toho už nepostaví on alebo ja.

Vzhľadom na situáciu neviem, čo by bola väčšia juchajda.

(Áno, výskyt tohto slova je znamením osudu, ktorého by sa mal každý zľaknúť,

zamiesť prach pod rohožku a schovať sa pod posteľ.)

Taktiež priznávam, že upriamiť celú svoju existenciu

na vytvorenie dokonalých podmienok pre život v Sims 2 nebol dobrý nápad.

Bolo to takto: kamarát mi po dlhom čase vrátil kľúč, na kľúči bol koník...

Taktika je stále rovnaká ako v Tróji, všetky moje mestá padli počas jednej noci.

Tá náhla úplná osamelosť!

Po tom, čo som však minulú nedeľu šla do Bruselu,

kedy som vlastne už v Predmieri zahrala nevoľnosť a horúčku (ide mi to, bohužiaľ)

a nakoniec som nešla nikam len preto, aby mi ten spomínaný člen rodiny povedal,

že mám debilnú a sprostú hlavu a nie som nič iné ako

sprostá bábka mojej matky, čo bolo po dni, kedy ma

hlboko rozčaroval *sic!* aj spomínaný ovládateľ bábky,

pre ktorého som zahrala ďalšie dejstvo v slzách na balkóne...

vlastne už ani neviem, čo bolo divadlo a čo nie a či mi skutočne len bolo na nič

a rada by som umrela alebo to bola moja klasická chorobná zlosť

ktorá musela ísť von aby som sa nestala otcovrahom...

Nie, nič podobné ako zopár koníkov ma nemôže rozhádzať,

respektíve áno, ale nebudem sa tomu bližšie venovať,

jakožto promovaný blbec nemám záujem na tom, aby to o mne hocikto vedel.

A okrem toho, nemám city.

V skutočnosti som vlastne len kus necítiaceho hovada.

Face it.

Už viete, komu venujete svoj čas, keď toto čítate.

Iste sami chápete, že si to nezaslúžim.

Vlastne nechápem, ako môžem chodiť po tvári Zeme

a netrafí ma nejaký spravodlivý !Blesk!.

Podľa monológu môjho drahého rodiča som asi Satan osobne.

Neviem ako sa s tým vyrovnať...

toľko uznania naraz!

Na druhej strane osoba C, ktorá nie je dôležitá pre tento príbeh povedala:

bola by si celkom pekná ženská keby si sa furt hentak nesmiala a nepozerala...

Ach Bože! Nebyť svätého sarkazmu a sladkej irónie,

vôbec by som nebola pekná ženská, ale by sme zostali pri tom, že by som nebola.

Nechápem, ako ma toto všetko vôbec môže.. naštartovať?!

Ale som strašne bezmocne naštartovaná a očividne na to mám právo (ha!),

diabolsky hovädzie právo, aby som bola presná.

Keby malo moje okolie odrážať čosi, čo skutočne cítim,

mali by sme tu jacksonovský Mordor, moji drahí...

Ako hovorím, juchajda.

Let's just have some fun.

Zvyšok si domyslite, isté osoby sa mi sťažovali,

že ak budem naďalej trieskať do klávesnice takýmto štýlom,

bude to vyžadovať zásah zhora.

No počkať... Myslím že som okrem iného práve prehrala svoju vojnu s popkultúrou ale...

ak neskončím teraz, otrávim si celé publikum,

takže sa klaniam a želám vám krásny zvyšok života.

Však ja sa zase ozvem... ak nezhorím od zlosti.

Skutočne si užite čokoľvek budete robiť.

Nikdy neviete, kedy vám to niekto zarazí a budete mať

debilnú hlavu.

staviam steny

2011-06-06T22:51:00.000+02:00

a tiež ešte žijem.

už tri týždne si prikazujem niečo napísať, preto možno vyzerá hlúpo,
keď začínam takto, ale mám svoje dôvody.
ktoré som povýšila na niečo ako kódex zabudnutého domnelého rytierstva
a zároveň je to moja odpoveď na otázku, komu straší vo veži
a ako moc nesmrteľný je chrúst a jemu podobní viacnožci, čo nepochybne
a pokojne mohlo patriť medzi tie veci, ktoré som celú tú dobu riešila.
ale nie je to tak.

štátnice mi ublížili viac, ako som ochotná si pripustiť,
preto som sa radšej plne odovzdala fyzickým indispozíciám
a pestujem si nejaký inteligentne nepreviazaný systém spojených nádob,
totiž chatrnosti škrupiny a nevoľnosti ducha.
nemôžem povedať, že sa nudím, aj keď vlastne nerobím vôbec nič.
týždeň pred tou frustrujúcou srandou som toho zjedla toľko,
že najbližšie dva mesiace sa pokojne môžem tešiť
z postupného vyťahovania užších pipe džínsov ako králikov z klobúka.
vlastne sa celkom dobre bavím, alebo by som sa bavila,
keby som nemala pocit, že som v niečom zlyhala.

namiesto toho, aby som sa pilne vzdelávala
som sa venovala právnickým kravinám.
teraz aj tak nemôžem čítať nič iné ako priblblé fantasy,
pomyselne je to niečo ako oblbováky, ktoré nemám.
ideálny čas vrátiť sa k dragonlance, čo je asi najhlúpejšia knižná telenovela,
akej som sa kedy dotkla, ale na druhej strane
ma to prenáša šesť rokov dozadu a zistila som,
že fantomprint to začal opäť vydávať,
takže si konečne môžem prečítať všetky konce.
rozhodla som sa robiť si radosť a investovať do toho svoje grošíky.
keď už pre nič iné, tak aspoň preto,
aby moji dedičia museli prehodnocovať môj literárny vkus.
a keď som pri tých kúzelných klobúkoch,
mojim súčasným bielym králikom nemôže byť nikto
s rovnakou pompéznosťou ako raistlin. ako na jedinú fiktívnu postavu,
čo mi zlomila srdce, si naňho spomeniem zákonite vždy,
keď začnem z premiéry duševnej aktivity kolabovať a dusiť sa.
prirátajme k tomu búrkové kysucké nuansy, priveľa času s babičkou a deduškom,
takmer konečný rozpad domácnosti a nedostatok finančných prostriedkov,
a máme presný obrázok toho, ako to tieto prázdniny určite nezačať.
škoda, že už som začala.

keď ma na chvíľu zo svojich spárov pustila enya a pink floydi,
a uvedomila som si, že airborne toxic event a pains of being pure at heart
vydali krásne chrumkavé albumy,
položka culture+alienation+boredom+despair sa zavŕšila prvým spomínaným,
konečne som videla kráľovu reč, pričom to bol príjemný herecký koncert
po všetkých tých brakoch, čo som sa prinútila pozerať,
preplakala som tichý oceán pri fanynke
a na margo istých členov istého akademického zboru
patriacich k istej kádéhá som si povedala, že mi to nestojí za to,
aby som v dvadsiatke po prvýkrát niekoho dokázala nenávidieť
a začala som opäť vyznávať svoj temný kult odzbrojujúcej pozitívnej mysle.
samozrejme, v duchu hesla, že bude horšie.
pretože o tom nepochybujem a to je asi jediné,
čo odlišuje tento rok od predminulého a dáva mi to pocit,
že sa za každých okolností môžem proste postaviť
a vtĺcť si do hlavy, že mám právo byť povznesená.
aj keď po tom akademickom fiasku by som o právach radšej vôbec nehovorila.
dosť o tom, prestáva to byť taká sranda.

takže všetku svoju pozornosť sa chystám venovať
čítaniu brakovej literatúry a s tým spojeným postupným strácaním súdnosti
(aj keď koketujem s tým, že si cez leto opäť prejdem
celého shakespeara a urobím si výlety po slovenských divadlách),
odubytovaniu sa z internátu (kde už dva mesiace nebývam, ak nie viac),
nadchádzajúcim promóciám (ktoré budú nepochybne ešte väčší trapas a ostuda ako celé štúdium),
lekárskym prehliadkam, ktoré ma teraz neminú
(aj keď sa pravdepodobne zase nedozviem nič viac len to,
že som predsa len pozliepaná z cukru a preto nič nevydržím),
teším sa na nejakú tú operu, ak budem pozvaná, pretože
jedna z mojich stránok osobnosti v tomto zmysle od výletu do benátok
nedostala poriadne najesť,
budem sa snažiť zreparovať doma všetko rozbité a pokazené,
čo ma čaká a nikam to neutečie,
budem sa tešiť na pohodu a na ksichtíky z horrors týždeň na to v ostrave,
a posnažím sa nezhorieť od zlosti, ktorá ma chytá pri každej druhej osobnej myšlienke,
čo je za deň asi päťdesiatkrát a je to pekne otravné.

skrátene to znamená, že sa plánujem otupiť na toľko,
aby mi matka prestala vyčítať, že idem rovnakým chodníkom ako pred časom,
keď som o sebe dala výnimočne nepatričným spôsobom vedieť
a bolo to neospravedlniteľne ľudské, čo ku mne asi príliš nepatrí,
pokiaľ ma moji drahí príbuzní poznajú a vôbec,
pokiaľ máte ľadové bariéry, niekedy je to sakra fuška,
dávať pozor, aby sa ich ostré hrany náhodou neroztopili.
zvlášť keď začína byť tak povážlivo teplo a dusno vonku
a všade sa objavuje oveľa viac kože, než ako je dôstojné pre niekoho,
kto sa už nejaký čas snaží tváriť, že sa ho to netýka.

prajem krásne leto.

vlasy vo vetre

2011-05-02T18:14:00.000+02:00

2011-04-15T15:20:00.000+02:00

importance of having a dog

2011-04-15T15:13:00.000+02:00

importance of having a dog

šeroslepota alebo mať tak zas násť rokov

2011-04-05T19:51:00.000+02:00

Po tristo rokoch nejaká muzika. Zatiaľ mám besný guláš v letnom festivalovom plánovaní, ale o tom sa zmienim neskôr. Takže nejaké releasy ktoré mi náhodou cvrngli do nosa (trojka je hlúpe a neinšpiratívne číslo ale moje nové ja sa rozhodlo, že sa nechá niesť ó-sudom a vykašle sa na všetko, čo... ach, nie, toto je úplne iný článok, inokedy.)

Cat's Eyes - Broken Glass EP

Cat's Eyes je ťažký oriešok aj pre Google, takže keď ich človek chce počuť, musí ich, takpovediac, podporiť, nech to znie akokoľvek úchylne. Keď hovorím ich, tak myslím ich dvoch, teda Rachel Zeffiru, kanadskú multiinštrumentalistku (what a word!) a sopranistku a Farisa Badwana (čo je ten chlap, ktorý spieva v The Horrors a teda je asi zrejmé, ako som sa k tomuto zoskupeniu dostala, aj keď to mohlo byť úplne naopak). Takže Rachel a Faris sú dokopy Mačacie oči a žánrovo sa pohybujú od nejakého zasneného psycho zvuku po naivné dievčenské šansóny, alebo ako by sa to dalo nazvať (áno, skutočne je pre mňa také ťažké naklikať si last.fm a pozrieť si menovky... na druhej strane vám vždy chcem povedať niečo, čo vám nepovedia inde, takže so mnou budete musieť mať strpenie). Épéčko obsahuje štyri skladby... Eponymná Cat's Eyes má niečo zo Siouxsie and The Banshees, z talianskeho popu rokov minulých aj z dievčenského rock'n'rollu, The Best Person I Know je jemná balada so sínusoidovým textom, rovnako ako posledná Love You Anyway, pri ktorej mám chuť umrieť na otravu pudrovými cukríkmi, a predposledná Sunshine Girls je pôvodne nevydanou vecou od The Horrors, čo je pomerne dosť počuť (čiže nakoniec nie je až také svetoborné, že som na to prišla skôr, než som si o tom prečítala, však). O pár dní má vyjsť dlhohrajúci album, na ktorý sa extrémne teším, lebo súčasný trend obsahuje veľmi málo podobných projektov s rovnakou alebo aspoň porovnateľnou úrovňou estetiky. Je to taká jemná dievčenská skupina. Čo mi nesmierne imponuje. Akoby ani nebol rok 2011. Pričom u mňa sa takýto dojem vždy ráta.

The Vaccines - What Did You Expect From The Vaccines?

Čo sme očakávali od Vakcín? Ja nič extra, takže som sa nesklamala. Aby bolo jasno: je to dobrý album, dobre sa to počúva, je to milé, hodí sa to k hocijakému druhu činnosti, ale... Nič viac. Nie je to nič, prečo by som nemohla spávať, nie sú to pesničky, ktoré by mi boli nejak osobne blízke (konieckoncov najlepšia skladba na albume je Post Break-Up Sex, a to mne konkrétne nič nehovorí, ani v celku, ani keď si to rozložíme na drobné). Cítiť v tom Ramones, nejaké veselé veci typu The Drums, sedemdesiatky a pláže. Spevák má skvelý, sýty hlas, je to svieže, ale úprimne, nie je to kapela, kvôli ktorej by som sa bola ochotná trepať čo i len sto kilometrov hore a dolu, a to je v mojom ponímaní niečo ako barometer príťažlivosti. Prvotina The Vaccines asi nikoho neurazí, ale že by to malo potenciál vyslovene nadchnúť... Radio-friendly british indie-pop mjúzik, bejby.

IAMX - Volatile Times

Dilema na záver. Neviem prečo a načo, ale z nejakého dôvodu mám potrebu hlbšie si vysvetliť môj vzťah k IAMX. Od vtedy, čo som prvýkrát počula Kiss & Swallow, sa v mojom hudobnom a celkovo estetickom cítení odohralo asi päťdesiat revolúcií rôznej intenzity. Nejakým spôsobom som sa toho chytila hneď od začiatku, ale až do vydania The Alternative som nepoznala nič viac než hudbu (a dlho predlho som mala rozpačitý pocit z toho, čo počujem, lebo mi nešlo do hlavy, kto alebo skôr čo môže mať taký divný hlas, čo sa viacmenej vyjasnilo keď som si pozrela klip k Spit It Out, čo bol môj prvý stret s vizuálnou stránkou pána Cornera... potom sa mi dlho nezdalo divné vôbec nič, ak mám byť úprimná). A Kingdom of Welcome Addiction bolo revolúciou v revolúcii môjho preživšieho malého ja, lebo rok 2009 a nečakaná intimita v I Am Terrified alebo You Can Be Happy úplne nahlodali môj názor na aroganciu v hudobnom prejave... A vôbec, imponuje mi, že Chris je taká strašná hysterka, vôbec sa mi to nezdá nejako fatálne katastrofálne extravagantné a vôbec, prečo nikto nehovorí, že Matt Bellamy je hysterka? Ale to už som zase niekde úplne inde... Volatile Times u mňa z titulu roku vydania asi nikdy nebude mať taký status ako predchádzajúca radovka, ale, hej, páči sa mi istá agresívnosť v titulnej skladbe, epileptický koniec Music People, úvodná I Salute You Christopher ma síce pobavila, ale to neznamená, že to podľa mojej maličkosti nie je najlepší opener, aký Chris urobil, Ghosts of Utopia je presne taká singlovka, akú som si želala a aj keď trošku klišovitá, Fire and Whispers je môj jednoznačný favorit. (A stále sa nemôžem zbaviť toho, že si predstavujem Chrisov výraz hneď potom, ako zistil že sa Bernadette rýmuje s Death, lebo celkový feeling z toho je priceless.) Všehovšudy, Nie je v tom žiadna veľká poetry, kvôli ktorej som sa zamilovala do Kingdom of Welcome Addiction, ale stále je to lepšie ako to, čo som sa bála, že budem počuť.

Dilema číslo dva je bratislavský koncert, dva dni po mojej štátnici. Mám strach z potenciálnych fanyniek IAMX, pretože úprimne neznášam to potenciálne fanatické fanynkovstvo. Vďaka mojej šeroslepote a nechuti nechať si skákať na otlaky budem stáť v prvom rade a bojím sa, že z toho budem mať vražednú náladu. Druhá vec je, že tam nechcem ísť sama, takže sa nevyhnem ani tomu, aby ma nejaké potenciálne fanatické fanynky nesprevádzali. A čoho sa bojím ešte viac, je to, že mi to po štátniciach bude úplne jedno.

Když on tak krásně ZPÍVÁ!

Absentee.

2011-04-03T23:59:00.000+02:00

Andersen s rečovou vadou, Anna Gavalda s psími očami, jarný dážď. V noci z piatka na sobotu som schudla tri kilá. Dôležité orgány zostali v oddelení krimi a fantasy, srdce&spol., medzi neprítomným Erikom a prítomnou ľavou rukou Ursuly K. Le Guin. Horúce detské telíčka, polnočný cintorín, kňaz a kafe z termosky, na dosah ruky veci, ktorých som sa vzdala, keď som zmrzla, tlmené svetlá. Svoje vlastné kvety zla som vypľula do umývadla na pánoch, stala som sa labuťou, ktorá bola taká chorá, že bolo jasné každému, že umiera, utiekla som k elfom a bludičkám, cez okno na cintorín, cez okno, za ktorým sa nesvietilo. Rozpadla som sa, bola som ponížená sama sebou a nehou, ktorej by som mohla byť schopná, End of the romance hneď na začiatku dotyku, len Louise, a na Johannu si nikto nespomenul. Víno ako ocot a navždy prekliate skoré ranné vlaky. Nenávidím ich! Keby neexistovali, možno by to trvalo dlhšie, keby nikdy nebolo ráno, možno by som zostala sedieť vo všetkých tých "včera". Deti by spali, vzala by som si niečo od bolesti hlavy. Nenávidím nové začiatky! Už ma nebaví so sebou stále začínať odznova! Emmy The Great a studené malé rúčky v tme hľadajúce moje kostnaté hrable, z-b-y-t-o-č-n-o-s-ť všetkého, čo som si myslela, že som dokázala, kto som a carousel horses nikdy tak isto. Quo vadis hlupaňa. Whole new way. Čierne pľúca, srdce preč a viem, že na to nikdy nezabudnem.

Keby mi niekto povedal, že to tak zostane navždy, že už nikdy nebude to vákuum, ktoré ma odmieta vlastniť, pokojne to zamením za všetko čo mám, svojou slobodou a ľadom počnúc. Nenávidím tie rána, keď sa cítim nažive a najradšej by som zomrela.

Bludičky a skřítkové

2011-04-01T14:27:00.000+02:00

A s nimi přišel četný lid, duchové stromů, lesů a údolí, víly, jejichž zpěv ráno oživuje mýtiny a v podvečer zkrášluje lesní louky. Jsou to Nermir a Tavari, Nandini a Orossi, bludičky, víly, skřítkové a lesní mužíčkové, či jak se jim všelijak říká, neboť jejich počet je hojný. Nesmíte si je však plést s Eldar, neboť se narodili před vznikem světa, nepocházejí z něj a jsou starší než všechny bytosti se světem spojené. Často se světu smějí, neboť měli pramálo společného s jeho utvářením, a většinou jim slouží jen pro zábavu, zatímco Eldar pocházejí z tohoto světa, milují jej silnou a spalující láskou a jejich štěstí v tomto světě je tudíž spjato se smutkem.

Po dlhých rokoch, čo som v čadčianskej knižnici jediným vypožičiavateľom tejto knižky som sa rozhodla, že si ju oxeroxujem, keďže sa nikde nedá zohnať a druhý diel bohužiaľ vôbec v češtine nevyšiel (čo je vskutku strašná škoda, lebo víla, elf, upírka a mačací princ by za to stáli). Silmarillion je oproti tomu strašná nuda, zvlášť tá časť, kde tá úžasná kompánia devalvuje na anjelicu, elfa, netopiera a černokňažníka. Čo vôbec nemá ten švung ako predtým, čo iste chápete.

A k tomu si pripočítajte halucinogénnu diétu a dnešnú Andersenovu noc, kde síce nebudem škaredé kačiatko, ale keďže je to pre deti a je to zároveň maškarný "bál", mám prísť rovno ako labuť.
Mám trochu stres z toho bieleho kostýmu, čo som dala dohromady. A nemám žiadne biele topánky! Mám len dve hodiny na to, aby som nejaké zohnala a už teraz by som radšej zostala doma s mojim mačacím princom.

Niekedy sa trápim tým, čo zo mňa budete o dvadsať rokov. V duši si predstavujem ženu v éterických šatách s príznakmi starnutia na tvári, v rukách kocúr v detskom oblečení a pravidelné sedenia u osobného mozgoškraba.
A potom nemajte strach z budúcnosti.

sweet jesus drinking with christ.

2011-03-30T13:44:00.000+02:00

Svet nie je až taký krásny, Lýbia, Japonsko, zapálené spojivky a osamelá jar. Ale prečo by sme plakali, keď to nikomu nepomôže.

Posledný týždeň = preťaženie organizmu, vlastných sociálnych možností, pamäte na tváre a riadkov v mysli, ktoré nechcú vyliezť na svetlo. Nevadí.

Pondelok až piatok vo vákuu. Piatok - klub, oslava narodenín u kamarátky (vôbec prvá oslava narodenín kamarátky, na ktorej som bola, nie som spoločenský tvor), Sneaker Pimps a ospalé zízanie na dno pohára s ríbezľovým vínom.

Sobota čašníčenie na dedovej oslave narodenín, únava, veľa vína, neschopnosť sa opiť, moje milované sesternice ako jediný svetlý bod nezmyslu, neschopnosť zastať sa sama seba.

Nedeľa, pokračovanie oslavy, veľa vína, žiaden efekt, debata o náboženstve, prvýkrát zvýšený hlas (nenávidím keď mi je upreté právo na vlastný názor a hovorí sa o mne ako o domácom zvieratku mojich rodičov, pretože nič z mojich názorov nie je produktom mojich rodičov), neznesiteľná ľahkosť a ilúzia bytia.

Pondelok, začiatok mizantropického extempore, prudkosť pohybov, erikovská nálada, skúška v Trnave, prebudenie diabla ako reakcia na neschopnosť študijného oddelenia, nasrané a povýšenecké klepanie opätkom o mramor v banke, útek domov, neschopnosť podržať v ruke lyžičku.

Utorok - deň má štyri hodiny, pávie náušnice, dôležitý poznatok (Marina and The Diamonds na Grape), harmančekový čaj u Spencera, zázvorové pivo.

Vo štvrtok ďalšia prekliata narodeninová párty a v piatok budem Škaredé káčatko.

Life becoming a landslide.

.

Kuriatko na práškoch

2011-03-17T10:31:00.000+01:00

V dohľadnej dobe konečne veľa života! Alebo čo donúti človeka usmievať sa ako na práškoch aj keď sa zvíja v kŕčoch na rozostlanej posteli a prší.

Asi takto: po niekoľkých mesiacoch som čítala konečne niečo iné ako právnickú literatúru! Kúzelnú Vášeň od Jeanette Winterson, Kvetiny pre Hitlera od pána Leonarda Cohena, Tarantulu od pána Boba Dylana, experimentálny Pitbull report od Home Made Mutant a chystám sa konečne v pokoji si prečítať Božskú komédiu od pána Danteho. Je to ako veselý trip naprieč rôznymi žánrami a farbami.

Ďalej: kúpila som si jeden lístok na IAMX do ememcéčka, bude to dva dni po mojich štátniciach, jupííí! Trasiem sa na Volatile Times až mi brnia zuby.

Práve počúvam What Did You Expect From The Vaccines? a je to skvelé, svieže a šťavnaté asi ako moja súčasná maniakálna nálada, centrujúca sa na pučanie trávy a žltučké kuriatka. Okrem toho je tu épéčko Broken Glass od Cat's Eyes a pocit ako keby ma niekto hojdal v nadýchanej šľachačkovej perinke a mala som tri sekundy do roztrieštenia lebky alebo sluchového orgazmu.

Leto: mám lístok na Pohodu, už dlho, idem skúsiť Grape, pretože vidieť Interpol a Hurts znie celkom lákavo, aj keď v tom celé srdce nie je. Ale stále je to úžasné. Ide niekto zo slečien blogeriek na Grape?

Potom rovná linajka na ékágé a dôvod zotrvávať v tejto euforickej bubline a piť farebné limonády, Colours of Ostrava! Tak blízko! The Horrors! Čo by človek neurobil pre chvíľku, kedy sa cíti ako hodený do studenej vody a funguje len ako suchá špongia! Jaj!

Respektíve, čo ma po dlhej dobe prinútilo sa zobudiť. Zrazu je ľahké v priebehu týždňa naškriabať peniaze na lístok a zrevitalizovať sa po niekoľkotýždňovom somrovaní.

Dnes má moja maman narodeniny, idem jej do mesta kúpiť veľkú pestrofarebnú kyticu a nejaké dobré talianske víno.

Svet je nádherný. Alebo aspoň je pekné si takto klamať.

paškvily

2011-03-08T10:35:00.000+01:00

Pre Ľuba.

Keď sa na to lepšie pozrieš, vidno že to nie je maska.

(Aj keď som si na tvár napatlala niečo, čo nebudem špecifikovať a je to umelé.)

Milujem čiernobiele nemé horrory.

Keďže hrozí, že sa budem zase nudiť a zabíjať čas, keďže odovzdaním bakalárky

mi akosi zmizol zmysel života (sic!), hrozia podobné experimenty.

Posledne som videla Jekylla a Hidea.

Takže...

A vôbec, koho zaujímajú pekné portréty.

paper faces on parade

2011-03-07T21:51:00.000+01:00

pokiaľ ide o benátky
(nesvieti ani jedna žiarovka, takmer nevidím na klávesy)

prebehlo to celkom dobre

až na ten detail, že som bola deprimovaná

nedokončenou bakalárkou

depresívna kvôli spomienkam na moju poslednú

návštevu toho mesta s niekym,

koho som bola ochotná milovať do konca života,

a unavená z toho všetkého,

zo života na polovici,

bez spánku a bez dní, ktoré neoznačujeme ako psie.

prespať v hoteli nebol nakoniec zlý nápad,

zaspala som s kabelkou a pomádou na pery v posteli

(čiže som nemala čas rozhádať sa so svojim sprievodom.

čo považujem za malý neobvyklý darček

od mr. všemohúceho)

k fotkám sa odmietam vyjadrovať.

s mojim nikonom viem podľa všetkého správne chytať len ja,

a neverím že je to kvôli špeciálnym

nastaveniam všetkých tých blbostí.

fotky z digitálu sú hrozné.

fotky z analógu budú až za mesiac,

lebo pani vo fotolabe mi povedala, že nevedia

vyvolávať čiernobiele filmy, tak to musia poslať ďalej.

čo je toto za... vtip?

počasie bolo krásne, skoro som zmrzla.

cítila som sa ako mŕtvola a nedať to najavo bol môj výkon na oskara.

bolo to vidno?

bez sprievodcu sme pochodili skrz naskrz staré mesto,

videli sme inváziu francúzov ako za napoleona

a počuli sme mladých opitých nemcov v prístavoch.

more, more, more je môj brat.

(sorry jack kerouac.)

masky boli krásne, ale všetko mi pripomínalo rok 2009

a jeho falošné úsmevy a skvelé albumy

a zimu a ruky a červené barety a fotky z prístavu.

nikdy sa z toho nezobudím?!

keď sa to vezme tak všeobecne,

bola by som bola bývavala šťastná.

nabudúci rok pôjdem sama, lebo moje potreby ohľadom života sú skromné.

a budem môcť mlčať, keď bude zle.

ALPS.

2011-03-07T19:47:00.000+01:00

Úprimne?

Už dávno na mňa neurobilo nič taký dojem ako Alpy.

professor dragon is there

2011-03-03T18:32:00.000+01:00

cítim sa... úplne vyčerpane.
bakalárka je hotová, už chýba iba výsledok kontroly originality.
stevea severina som si dnes večer musela zakázať,
lebo by som asi zomrela po prvom pive a prvých tónoch.
štípu ma oči.
po dlhej dobe sa chcem smiať, plakať alebo len tak kolísať do spánku pri nejakom filme,
mám tu i'm not there, juno, control a my summer of love,
zabalím sa do deky, budem piť kakao, fajčiť a čítať ferlinghettiho,
ak ma budú štípať oči stále,
pustím si niečo pekné z môjho shoegaze priečinka
a zjem zopár jaskoliek a aľoniek, načnem novú krabicu caro
a pokiaľ budem schopná písať v noci, napíšem vám,
aké boli benátky tento rok.

nechcete niekto dianu f+ alebo nejaký lubitel?

2011-03-01T21:21:00.000+01:00

2011-03-01T21:03:00.000+01:00

2011-03-01T21:01:00.000+01:00

2011-03-01T20:59:00.000+01:00

2011-03-01T20:49:00.000+01:00

2011-03-01T20:47:00.000+01:00

2011-03-01T20:45:00.000+01:00

2011-03-01T20:44:00.000+01:00

2011-03-01T20:42:00.000+01:00

2011-03-01T20:40:00.000+01:00

2011-03-01T20:37:00.000+01:00

2011-03-01T20:34:00.000+01:00

2011-03-01T20:33:00.000+01:00

2011-03-01T20:31:00.000+01:00

2011-03-01T20:27:00.000+01:00

2011-03-01T20:24:00.000+01:00

2011-03-01T20:23:00.000+01:00

2011-03-01T20:21:00.000+01:00

2011-03-01T20:16:00.000+01:00

2011-03-01T20:14:00.000+01:00

2011-03-01T20:11:00.000+01:00

2011-03-01T20:10:00.000+01:00

2011-03-01T20:08:00.000+01:00

2011-03-01T10:52:00.000+01:00

2011-03-01T10:50:00.000+01:00

2011-03-01T10:48:00.001+01:00

2011-03-01T10:48:00.000+01:00

2011-03-01T10:46:00.000+01:00

2011-03-01T10:44:00.000+01:00

2011-03-01T10:43:00.000+01:00

2011-03-01T10:41:00.000+01:00

2011-03-01T10:20:00.000+01:00

2011-03-01T10:19:00.000+01:00

2011-03-01T10:09:00.000+01:00

2011-03-01T10:08:00.000+01:00

2011-03-01T10:07:00.000+01:00

2011-03-01T10:06:00.000+01:00

2011-02-23T12:33:00.000+01:00

2011-02-23T12:32:00.000+01:00

2011-02-23T12:31:00.001+01:00

2011-02-23T12:31:00.000+01:00

2011-02-23T12:30:00.000+01:00

2011-02-23T12:29:00.000+01:00

2011-02-23T12:28:00.001+01:00

2011-02-23T12:28:00.000+01:00

2011-02-23T12:27:00.000+01:00

2011-02-23T12:26:00.001+01:00

2011-02-23T12:26:00.000+01:00

2011-02-23T12:25:00.000+01:00

2011-02-23T12:24:00.000+01:00

2011-02-23T12:15:00.000+01:00

2011-02-23T12:14:00.000+01:00

2011-02-23T12:13:00.001+01:00

2011-02-23T12:13:00.000+01:00

2011-02-23T12:12:00.000+01:00

2011-02-23T12:11:00.001+01:00

2011-02-23T12:11:00.000+01:00

2011-02-23T12:10:00.000+01:00

2011-02-23T12:09:00.000+01:00

2011-02-23T12:08:00.001+01:00

2011-02-23T12:08:00.000+01:00

2011-02-23T12:06:00.001+01:00

2011-02-23T12:06:00.000+01:00

2011-02-23T12:05:00.000+01:00

2011-02-23T12:04:00.001+01:00

2011-02-23T12:04:00.000+01:00

2011-02-23T12:03:00.000+01:00

2011-02-23T12:02:00.001+01:00

2011-02-23T12:02:00.000+01:00

2011-02-23T12:01:00.000+01:00